Ked si niekto úmyselne škodí, nazývame to sebapoškodzovaním. Ludia robia všeličo, no zvyčajne sa NEPOKUSAJU zabiť. Často ide len o úsilie cítiť sa lepšie alebo čeliť ťažkému problému.
pokračovanie celý článek
,,Ked nás opustil otec, mama sa zosypala. Vedela som, že musím zostať silná kvôli nej. Často hovorila, že nevie, čo by si bezomňa počala, no ani to jej nezabránilo, že pila tak, že väčšiu večera na konci seriálu EastEnders už spala. Začala som sa naozaj znepokojovať čo s nami bude a hnevala som sa na ňu, ale vedela som, že nemôžem nič povedať. Mala som pocit, že to vo mne krúži stále dokola, až kým nevybuchnem. Raz večer som si robila domácu úlohu a počúvala som ako chrápe vo svojom kresle. Vtedy som vzala nožnice a začala som si špičkami pichať do ruky tesne nad lakťom. Bolo to, akoby som sa pozorovala a čakala čo sa stane. Cítila som bolesť a objavila sa dokonca aj krv, no cítila som sa oveľa lepšie. Zatienilo to všetky moje obavy o mamu.
Potom som si ruku okúpala v studenej vode a niekoľko dní som na to ani nepomyslela, až kým sa situácia znova nezhoršila. Potom som to robila dva alebo tri razy do týždňa. Kúpila som si nejaký antiseptický krém a vždy som dbala aby boli rezy a škrabance čisté. Kedže som celý čas nosila košele a tričká s dlhými rukávmi, nik o tom nevedel. Ked prišlo leto a kamaráti sa chceli ísť opalovať, povedala som že nejdem, lebo sa bojím rakoviny kože. Ked si to náhodou niekto všimol povedala som že som sa poškrabala na ostružinách. Stalo sa to súčasťou môjho života a spoliehala som sa na to, že ma to udrží pri zdravom rozume. Súčasne som však vedela, že to nie je pravda a často som uvažovala, že skúsim požiadať o pomoc. Koho som sa však mala spýtať? Nemyslela som si, že ma niekto druhý pochopí a určite som nechcela aby niekto vedel, čo sa deje u nás doma.
Potom, ked som mala 17, škrabance sa mi infikovali. Bola som určite neopatrná a naozaj som bola dosť chorá - dostala som otravu krvi. Dala som si viac krému a pokúšala som sa ísť do školy ako zvyčajne, no skončila som v ošetrovni. Držala som si ruku, lebo ma veľmi bolela a službukonajúca učiteľka sa ma spýtala čo je somnou. Nevedela som, čo povedať, a tak mi vyhrnula rukáv, aby sa pozrela. Myslela som, že sa zhrozí, ona však iba povedala, že mám navštíviť lekára a zavolala mame, že som musela ísť do nemocnice na pohotovosť. Dali mi nejaké lieky proti infekcii a povedali mi, že mám navštíviť poradcu. Nechcela som to urobiť, no pretože o tom vedela učiteľka aj mama, uvedomila som si, že musím.
Absolvovala som takmer rok poradenstva a terapie, aby som sa vzdala sebapoškodzovania. Vedela som, že s tým musím skoncovať, no po takom dlhom čase to bolo naozaj ťažké. Nemohla som uveriť ako dobre poradkyňa a niektorí učitelia v škole chápali, čím prechádzam. Naozaj ma veľmi podporovali a s ich pomocou sa mi podarilo všetko vyriešiť. Moja mama sa dokonca pokúša prestať piť, takže život doma je oveľa lepší.." Melli, 19